Diskusie o bankovom sektore na Slovensku sa spravidla obmedzujú na konštatovanie o potrebe reštrukturalizácie zameranej na ozdravenie úverového portfólia, kapitálové posilnenie bánk vstupom strategického zahraničného partnera, formovanie novej stratégie rozvoja, vrátane zmien v organizačnej štruktúre bánk s cieľom zvýšiť efektívnosť ich činnosti. Pritom, navrhované riešenia, sa len postupne dostávajú z roviny úvah do riešenia nahromadených problémov.
Prakticky vo všetkých štátoch, ktoré sa transformujú k trhovému hospodárstvu, bankový sektor sa musí reštrukturalizovať, paralelne riešiť nahromadené problémy. Tieto problémy boli vyvolané interne aj externe pôsobiacimi činiteľmi v počiatočnom štádiu prechodu od centrálne riadenej ekonomiky k trhovému hospodárstvu, ale aj netrhovým prostredím v ďalšom období. Nutnosťou vytvoriť bankový systém, ktorý zodpovedá podmienkam trhovej ekonomiky súbežne s inštitucionálnymi, legislatívnymi a ďalšími systémovými zmenami v spoločnosti. Tlaky na urýchlenú privatizáciu a nedostatok finančných zdrojov zohrali dôležitú úlohu v tomto procese.
Pod súčasné problémy bankového sektora sa podpísala aj nevedomosť klientov o podnikaní, ale aj pracovníkov bánk o rizikách úverovania v trhovej ekonomike. Reštrukturalizácia bánk sa preto ťažiskovo viaže na reštrukturalizáciu úverového portfólia, krytie nesplácaných pohľadávok tvorbou opravných položiek a rezerv k nesplácaným úverom a k nelikvidným garanciám. Odpisovanie nedobytných úverov má v tomto procese dôležitú úlohu. Avšak, reálne riešenie problémov zostáva v rovine deklarácií, nakoľko situácie nie je riešená v potrebnej miere legislatívou, najmä výkonom zákona o bankrotoch a konkurznom pokračovaní.
Reálne riešenie situácie sa rôznym spôsobom prenáša na daňových poplatníkov. Takýto postup sa presadzuje hlavne v bankách s majetkovou účasťou štátu. Odpis stratových úverov, hlavne úverov z obdobia socialistickej ekonomiky, prichádzal do úvahy v prvých rokoch transformácie k trhovému hospodárstvu, pri riešení problému trvale sa obracajúcich zásob, druhotnej platobnej neschopnosti. Namiesto zásadného riešenia problémov, došlo k zriadeniu Konsolidačnej banky š.p.ú., ktorá pri danej legislatíve a inštitucionálnom usporiadaní nemala potrebné nástroje na zásadné riešenie problémov v národnom hospodárstve.
Okrem štátnych peňažných ústavov, problematickým zostáva aj ozdravenie niektorých súkromných bánk. Tento proces je v právomoci akcionárov banky. Štát, presnejšie prostriedky zo štátneho rozpočtu, nemali by sa použiť pri ozdravení banky. Úlohou štátu je, aby prostredníctvom ústrednej banky určil reálny termín na realizáciu ozdravných opatrení. Tlačil vedenie banky a akcionárov do zvýšenia základného imania banky, nájdenia strategického partnera, alebo do fúzie s prosperujúcou bankou, alebo finančnou skupinou. V krajnom prípade, pokiaľ nedôjde k ozdravným opatreniam, ústredná banka by mala zastaviť výkon bankovej činnosti , odobrať bankovú licenciu.
Ozdravenie banky spravidla vyžaduje:
• nárast opravných položiek a rezerv v súlade s medzinárodnou metodikou klasifikácie úverového portfólia a portfólia cenných papierov banky;
• nárast primárnych zdrojov pri znižovaní prevádzkoých nákladov banky, prijatie racionalizačných opatrení, vrátane racionalizácie organizačnej štruktúry banky;
• zreálnenie základného imania banky, nominálnej hodnoty účastín, následné zvýšenie základného imania zo strany akcionárov, alebo strategického partnera, z domácich, alebo zo zahraničných zdrojov;
• pokiaľ nedôjde k uplatneniu uvedených opatrení, fúzia a následný bankrot banky je krajným, avšak socialne a politicky málo prechodným riešením vzniknutej situácie.
Zo strany štátu len ústredná banka by mala vstupovať do ozdravného procesu. Schváliť ozdravné opatrenia, určiť termín na ich realizáciu. Pokiaľ zvolený postup nepovedie k požadovaným výsledkom, nasleduje pokus o fúziu s inou peňažnou inštitúciou. Táto inštitúcia by mala mať podobnú náplň činnosti, alebo náplň, ktorá by viedla k vhodnému doplneniu služieb ponúkaných klientom. Cieľom fúzie je znásobiť základné imanie fúzujúcich bánk, upevniť ich postavenie na trhu s cieľom zabezpečiť rozvoj fúzujúcich bánk. V prípade takto zameranej fúzie pomalý postup zo strany zainteresovaných inštitúcií poškodzuje fúzujúce strany, brzdí reštrukturalizáciu bankového sektoru. Riešenie problémov vyžaduje preto razantný postup zainteresovaných strán.
Ozdravný proces sa komplikuje pokiaľ zo strany finančných inštitúcií nie je záujem o fúziu, nenájde sa strategický partner, alebo investor, ktorý chce kúpiť bankovú licenciu a akcionári nemôžu, alebo nechcú zvýšiť základné imanie banky. V tomto prípade nastupuje proces nútenej správy, ktorá v konečnom dôsledku spravidla vyúsťuje do bankrotu finančnej inštitúcie.
Cieľom ozdravného procesu je:
• minimalizovať straty veriteľov banky;
• zvýšiť základné imanie banky a tým aj spravidla zmeniť štruktúru akcionárov banky;
• určiť trhovú hodnotu úverového portfólia banky, portfólia cenných papierov a tým aj majetku banky na základe auditu nezainteresovanej a medzinárodne uznávanej auditorskej firmy.
Pokiaľ nemá dôjsť k strate bankovej licencie problémovej banky je potrebné vypracovať informačné memorandum a rozposlať ho prostredníctvom zmluvne zaviazanej medzinárodnej inštitúcie potencionálnym záujemcom o kúpu reštrukturalizovanej banky. V tomto procese je nutná spolupráca zainteresovaných strán: ústrednej banky, akcionárov, vedenia banky a jej pracovníkov.
Ozdravný proces banky môžeme rozčleniť do niekoľkých etáp:
• východiskovej etapy, ktorá sa vyznačuje situáciou keď na jednej strane sú akcionári banky a jej úverové portfólio a na druhej strane vklady, úvery a garancie.
• druhej etapy, v ktorej banka zodpovedá za vklady, pričom pohľadávky časti veriteľov banky a garancie sú postúpené veriteľom.
• cieľovej etapy, v ktorej sa akcionári banky dohodnú s veriteľmi o znížení základného imania a jeho následnom navŕšení veriteľmi banky, ktorí kapitalizovali pohľadávky a stali sa jej akcionármi. Základné imanie sa zvyšuje s cieľom zabezpečiť alternatívne riešenie vzniknutej situácie. To znamená: a/ predaj banky, alebo b/ aktivizáciu jej činnosti.
Pri výkone činnosti, ale aj v ozdravnom procese banky platí, že klienti a malí akcionári nemajú veľa možností kontrolovať činnosť banky. Nemajú prístup k základným dokumentom, musia sa uspokojiť s informáciami, ktoré banka publikuje, posudzovať banku podľa vonkajších znakov.
Záverom môžeme konštatovať, že ozdravný proces by sa mal sústrediť na ozdravenie úverového portfólia, voľbu strategického partnera a vyústiť do navŕšenia základného imania banky. pokračovať racionalizačnými opatreniami, prehodnotením činnosti a stratégie banky, ktorú táto bude realizovať. Pokiaľ sa úvery splácajú, zdravé úverové portfólio je hlavným aktívom banky. Problémy vznikajú pri náraste klasifikovaných úverov, v situácií, keď banka sa dostane do červených čísel. Problémy spravidla vyúsťujú do krízy likvidity, intervencií zo strany ústrednej banky, prípadne do nútenej správy a pri nezáujme strategických partnerov namiesto ozdravného procesu – reštrukturalizácie spravidla vyústia do bankrotu finančnej inštitúcie.